Aj keď som sa narodil 5. novembra 1948 v Levoči, nepovažujem sa za Spišiaka ale za Liptáka,
pretože celé svoje detstvo a mladosť som strávil na Liptove. Hoci už viac ako 35 rokov žijem
v Žiline, Demänovská Dolina a celý Liptov sú pre mňa miestom tých najkrajších spomienok.
Po absolvovaní Gymnázia M.M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši som odišiel do Bratislavy kde som
v roku 1971 ukončil s vyznamenaním štúdium strojárskej technológie na SVŠT – strojníckej
fakulte. Napriek ponuke zostať učiť na fakulte ma to ťahalo z viacerých dôvodov domov, na
Liptov. Prijal som preto ponuku pracovať na výstavbe Vodného diela Liptovská Mara. Tu som
štyri roky „miesil v čižmách stavebné blato“ aby som sa po štyroch rokoch tvrdej praxe
nechal zlanáriť na prípravu veľkých stavieb do Váhostavu v Žiline. Tu som si založil
rodinu a dodnes tu pôsobím. Stala sa mi druhým domovom.
Mal som to „šťastie“, že som zákonite unikol vstupu do KSČ a z tých istých dôvodov mi
nebolo povolené získanie titulu CSc. Ako syn politického väzňa a vnuk kulaka som nebol pre
podobný krok vhodnou osobou. Nikto mi však nemohol zakázať „učiť sa“, takže som v roku 1980
ukončil štátnou záverečnou skúškou štúdium angličtiny, čo sa neskôr ukázalo ako veľká výhoda
pri príležitostiach, ktoré priniesol pracovný život.
Práve vďaka slušnej znalosti angličtiny a určitej technickej zdatnosti som mohol pracovať
na príprave a neskôr aj realizácii takých diel ako boli PVE Čierny Váh, VD Gabčíkovo a JE
Mochovce. Celkom zákonite, keď sa naskytla príležitosť pracovať na zavlažovacom projekte
blízko Bagdadu v Iraku, som túto možnosť využil a strávil som na tomto projekte počnúc
rokom 1982 s menšími prestávkami takmer tri roky. Okrem toho samotná príprava spomenutých
stavieb znamenala aj časté stretnutia so západoeurópskymi technikmi, vrátane služobných
ciest do väčšiny vyspelých Európskych štátov a USA. Odvrátenou a nepríjemnou stranou tejto
mince boli pravidelné vypočúvania štátnou bezpečnosťou.
Rok 1989 pre mňa osobne priniesol veľkú príležitosť zúročiť to čo som videl na cestách v
zahraničí a len obmedzene som mohol uplatniť v podmienkach socialistického hospodárstva.
Prešiel som výberovým kolom pre manažérsku stáž v Holandsku, organizovanú centrom v HAAG-u.
Po dvojročnej pokusnej anabáze v štátnom podniku, kde som dovtedy už pracoval 20 rokov,
som pochopil, že tadiaľto cesta nevedie. V roku 1992 sme preto spolu s kolegom založili
vlastnú stavebnú spoločnosť BCI, a.s. Žilina, ktorú sme postupne vybudovali na kvalitnú
renomovanú firmu s 200 zamestnancami. Naše aktivity sme postupne rozšírili aj do oblasti
cestovného ruchu a servisu nákladných vozidiel.
Mojou životnou filozofiou je akási „povinnosť – poslanie“ prispieť svojou prácou k zvýšeniu
kvality života nielen sebe a najbližšiemu okoliu, ale aj spoločnosti a ľudstvu všeobecne.
Pri svojich cestách v Ázii, Afrike a strednej Amerike som mal možnosť vidieť aj biedu,
vojny a náboženskú nenávisť. Je našou povinnosťou zanechať svet pre naše deti lepší ako
sme ho dostali do vienka my od svojich rodičov. Zemeguľu máme len požičanú od našich detí
a oni zasa od svojich detí. Podľa toho by sme sa mali k nej aj správať. Bytostne neznášam
sociálnu nespravodlivosť, prepych vyvolených, korupciu politikov, nezodpovednosť bánk,
finančných skupín a globálnych monopolov. Bolí ma pohľad na ekologické ničenie prírody a
hromadenie odpadu. Je našou povinnosťou proti takémuto vývoju spoločnosti bojovať. Každý
malým zrniečkom prispieť k pozitívnej zmene. Verím v zákon, že aj malé zrnko piesku spôsobí
pád hory, ak nadišiel čas aby hora padla.
[[title]]
[[description]]